blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG singourney
ČLÁNKY
DISKUSIE
SLEDOVAŤ BLOG
Vitajte na mojom blogu
singourney



1411
pridal singourney 14.5. 2008 o 20:55

„Zapípal budík 8.43... Typické letné ráno u starej mamy. Zobudila som sa smädná s pocitom, že paplón zo mňa vysal všetku vodu, doštípaná od komárov a múch, unavená zo železničných  svetiel ktoré mi noc čo noc svietili do mojej bledej tváre.. Po sprche a raňajkách som išla k rieke.  Ak sa  to vôbec dá nazvať riekou! Špinavá sivastá masa vody,  už tu nič nežilo vďaka chemičke pár kilometrov odtiaľ. Sadla som si na najnižší schodík pri rieke a hádzala žabky. V diaľke niečo buchlo. Prudko som stala dívajúc sa do diaľky čo sa stalo. Nič nebolo vidieť. Aj keď...

....niečo bolo z riekou..

..akoby v tej diaľke zmenila farbu na ..

...KRVAVÚ...

Nechápavo som nato hľadela. Blížilo sa to. Úplne som stuhla. Jediné možne vysvetlenie bolo že chemička niečo vypustila! Niečo... niečo poriadne toxické. Z hrdla sa mi vydral výkrik ktorý zanikal vo vetre ktorý sa zdvihol  z ničoho nič. Blížilo sa to.

oblaky sa začali tmavnúť.

Slnko zhaslo.

Spev vtákov sa stratil.

Bolo to tu.

S hrôzou som hľadela na rieku. To nebola krv.. boli  tam milióny vrchnákov krvavej farby od fliaš. Všetky boli rovnaké, malí vojaci pripravený položiť život za kráľa v tejto špinavej  rieke valili sa nevedno kam. Zohla som sa a jeden vylovila. Na červenom  vrchnáku bol nápis Richellieu. Spustil sa dážď, bolo skôr ako stovky malých špendlíkov ktoré ma pichali všade. Nič som počula iba dážď. Zrazu v diaľke bil kostolný zvon. Pol jedenástej. Chcela som ujsť ale nemohla som.... stála som tam ako prikovaná.

Zrazu mnou trhlo,,,, už som nebola pri rieke, nebičoval do mňa dážď. Nemohla som otvoriť oči. Mala som pocit že som nikde... mimo času a priestoru...mohla som tam byť sekundu ale aj storočia.. Znovu som pocítila ten istý trhavý pohyb. Otvorila som oči. sedela som na čalúnenej stoličke na chodbe suchá akoby ten dažď bol iba sen. . Bola to chodba v zámku. Dookola mňa sedeli ľudia, ľudia akých ešte nikto nikdy nevidel.. vyzerali staro.. možno tam sedeli celé roky. Po chodbe chodili sem a tam dámy v bledomodrých kostýmoch, miesto menoviek mali čísla...  Jedna konkrétne 6563 sa na mňa zarazene pozrela.

„Slečna čo tu robíte?" mala chladný kovový hlas ktorý mi rinčal v hlave, rovnako ako otázka čo mi položila. Nemo som sedela bez pohnutia.. 

„ Ako ste sa sem dostali?" pýtala sa 6563.

„ Neviem." povedala som potichu.

„ Doniesli ste si niečo so sebou?" táto otázka bola iná, taká divná, dychtivo položená, naháňala mi zimomriavky.

„ Nie"

Tvárila sa sklamane. „Želáte si?" opýtala sa ma 6563, rovnako kovovým hlasom ako predtým.

Neviem ani prečo som povedala največšiu blbosť aká ma mohla napadnúť..„Som hladná.. kde sa môžem najesť?"

„ Prosím nasledujte ma." 6563 cupitala predo mnou v spleti chodieb  bez okien. Zastali sme pred veľkými drevenými dverami. Z kabelky vytiahla niečo malé a strieborné zdrapila moje predlaktie, priložila tú vecičku.. pocítila som ostru bolesť.. ako by sa mi niečo zarylo do kože.

„ Dobrú chuť 1411!" 6563 otvorila dvere. Vnútri bolo šesť veľkých stolov na ktorých miesto jedla tam boli staré vreckové hodinky aké nosili kedysi pani vo vestičke pripnuté na retiazke. Iba v strede sály stál maličký stolík a na ňom miska z citrónmi. Za stolmi sedeli ľudia.. rovnaký ako na tej chodbe.. bez života.. Každý v tej zvláštnej miestnosti držal v ruke hodinky, blízko tváre. Naklonila som sa k bledému pánovi, zo zvedavosťou na čo sa to pozerá.. Nebol tam jeho odraz.. iba para čo mu vychádzala z úst a zrážala sa na hodinkách.. Mráz mi prešiel po chrbte.. každý človek  svoj odraz.. pozrela som sa k ďalším..

.. čim boli ľudia bledší tým boli ich odrazy slabšie.....

..............niektorý nemali ani odraz...

Všetci tam uprene hľadeli na tie hodinky...

Vyšla som von. 6563 ma tam čakala.

„Zavediem vás do vašej izby."

ochromená tou divnou jedalňou som ju len nemo nasledovala labyrintom chodieb...

Zastala pred dverami 1411. „dobrú noc!"  odomkla dvere..

Vošla som dnu.. svietilo tu prenikavé svetlo.. zabuchli sa za mnou dvere 6563  zamkla...

V miestnosti bol starý stôl a obrovska baldachýnová postel.. na ktorej boli porozkladane taniere!!!!

..taniere rôznych farieb a veľkostí....

..sadla som si na zem chrbtom opierajúc sa o postel...

V ruke som niečo zvierala.. pomali som otvorila dlaň...

..bol tam... vrchnák,,, napis bol iny...

Vzbura začne!!

„Zapípal budík 8.43...toto bolo typicke letne ráno u starej mamy.. zobudila som sa spotená.. v ruke som zvierala vrchnaak..

..červený vrchnák..

Onedlho sa to začne! bleskovo som si obula tenisky a utekala k rieke... minuty plynuli... nič... sedela som tam do večera...

Stará mama sa zľakla a zavolala našim.. tí si ma odviezli domov...

potom nasledovali dlhe vyšetrenia u lekarov.. ja som stále vravela onedlho to príde.. až... až.. som skončila tu. to je všetko." sedela som v malej zrkadlovej miestnosti na uplne obyčajnej stoličke za úplne obyčajnym stolom.. na ktorom bol mikrofon..

„ Môžem ísť už do svojej izby?"

Otvorili sa oceľove dvere dnu vošli dvaja zriadenci každý ma chytil z jednej strany a viedli ma preč.

„ Je to ona!" ozval sa chrapľavý hlas z reproduktora.

pokračovane nabuduce

ak by si bol taky dobry tak mi napiš čo si myslis o tomto pribehu :D dakujem



Prístupov 1065
Kvalita článku
hlasov 0

PRÍSPEVKY
SLEDUJETE
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
1411
[ 14.5.2008] (príspevkov 1)